Teologické aspekty Jubilejného roka (6): Východná tvár Ríma

Rím sa od svojho vzniku prezentoval ako strážca orientálneho východného dedičstva. Jeho založenie sa spája s príchodom Aenea, môžeme povedať, utečenca z dobytia Tróje, predka Romula a Rema, do Ostie. Pri koreňoch jeho kultúry stojí etruský národ, ktorý podľa historických údajov prišiel z ďalekej Lýdie v srdci Malej Ázie. Umenie a náboženstvo Rimanov tak výslovne čerpalo z gréckej filozofie či mytológie a preberalo ďalšie orientálne prvky ( ako egyptské, či sýrske atď.).

Toto preberanie sa netýkalo iba svetskej kultúry, ale samozrejme že aj kresťanstva. Východné kresťanské spomienky, ktoré obohacujú dedičstvo mesta Ríma, sú také početné, že by sa Rím dal považovať za fragment Východu na brehu rieky Tiber. Je zrejmé, že práve z Blízkeho východu sa kresťanstvo dostalo do srdca Rímskej ríše a do samotného Ríma, caput mundi. Už svätý Irenej poukázal na univerzálny rozmer Ríma, hlavného mesta ríše, obývaného obyvateľmi zo všetkých regiónov. Ten istý doktor Cirkvi zdôraznil, že svätí Peter a Pavol, kniežatá apoštolov, po prijatí božského svetla na Východe ho priniesli do Ríma a svojím slovom a najmä mučeníckou smrťou mesto pokresťančili. Okrem nich sa s Urbe spájajú najmä ďalší apoštoli. Večné mesto úctivo uchováva relikvie svätých Filipa a Jakuba (Bazilika dvanástich svätých apoštolov), Šimona a Júdu Tadeáša (Vatikánska bazilika) a Bartolomeja (v jemu zasvätenom chráme).

V prvom tisícročí bolo najmenej pätnásť pápežov z Východu. Od 7. do 9. storočia viedli politické a cirkevné okolnosti k veľkému prílevu východných obyvateľov, najmä mníchov, do Ríma. V dlhom zozname východných svätcov a kultúrnych mužov, ktorí prišli do Ríma, sa obmedzíme na spomenutie niekoľkých. Z najvýznamnejších spomenie, nám dobre známych Cyrila (826 - 869) a svätého Metoda (815 - 885). Nazývame ich „apoštolmi Slovanov“. Ich históriu hlavne mi na Slovensku veľmi dobre poznáme. Bratia sa narodili v gréckej rodine vysokých úradníkov v Solúne. Metod sa po tom, čo bol istý čas správcom slovanskej provincie Byzantskej ríše, stal mníchom na hore Olymp v Bitýnii. Konštantín, ktorý prijal meno Cyril až v roku 868 pri svojom mníšskom svätení v Ríme, sa stal profesorom filozofie v Konštantínopole. V rokoch 860 - 861 boli obaja bratia poverení diplomatickou misiou ku Kazarom na severnom Kaukaze. V roku 862 ich cisár Michal III. poslal ako misionárov na Veľkú Moravu. Pred odchodom z Konštantínopolu Konštantín vynašiel hlaholiku, a tak sa stal iniciátorom slovanskej literatúry. Obaja bratia preložili Sväté písmo, liturgické texty a niektoré diela cirkevných otcov. O niekoľko rokov neskôr odcestovali do Ríma, aby si dali potvrdiť svoje apoštolské poslanie. Konštantín Cyril tu zomiera a jeho telo bolo slávnostne uložené v Bazilike svätého Klementa. Podľa tradície to boli oni, kto preniesol relikvie svätého Klementa z Krymu do Ríma. Metod bol potom vysvätený za biskupa a vrátil sa na Moravu. Vo franských kruhoch sa stretol so silnou opozíciou a dokonca bol dva roky väznený. O jeho prepustenie sa zaslúžil pápež Ján VIII. Neskôr Metodovi žiaci nadviazali na jeho apoštolát a kultúrnu činnosť na slovanskom Balkáne. V roku 1980 vyhlásil svätý Ján Pavol II. svätých Cyrila a Metoda za patrónov Európy a venoval im a ich úlohe encykliku Slavorum Apostoli. Dve veľké postavy vplyvných byzantských cirkevníkov a humanistov na koncile Únie vo Florencii si zaslúžia osobitnú zmienku, pretože zohrali dôležitú úlohu pri šírení gréckej a byzantskej kultúry v Ríme, Taliansku na našom území a inde. Samozrejme, že ide, len o krátku spomienky na týchto našich velikánov, o ktorým by sa dalo tu v Ríme veľmi veľa rozprávať.

 V kontexte velikánov ďalšou významnou osobnosťou Východu, ktorá poznačila západnú cirkev a kultúru bol aj kardinál Bessarion (1402-1472). Narodil sa v Trebizonde (Malej Ázii) v roku 1402, mníšsku profesiu zložil v roku 1423. V rokoch 1431 až 1436 bol študentom posledného veľkého byzantského filozofa Georga Gemista Plethona. V jeho osobe sa spájala zbožnosť mnícha, humanizmus filozofa, rozhľadenosť teológa živeného učením cirkevných otcov a obratnosť diplomata. V roku 1437 bol zvolený za biskupského stolca v Nicei a v nasledujúcich rokoch bol členom gréckej delegácie na koncile Ferrarsko-florentskej únie. Je to on, kto v mene konštantínopolského patriarchátu spolu s kardinálom G. Cesarinim vyhlasuje 6. júla 1439 vo florentskej katedrále úniu. V tom istom čase sa vrátil do Byzancie a jasne konštatoval nepopularitu únie. V roku 1440 sa vrátil do Talianska, pričom sa medzitým stal kardinálom. Posledných tridsať rokov svojho života strávil v Taliansku a západnej Európe. Veľmi sa usiloval o to, aby sa grécke dedičstvo dostalo do povedomia Západu, a to tak svetského, ako aj kresťanského, a bol jedným z hlavných propagátorov renesancie gréckych štúdií v Európe. V roku 1468 daroval Benátkam svoju rozsiahlu knižnicu gréckych rukopisov. V roku 1462 bol vymenovaný za archimandritu starobylého kláštora Grottaferrata. Zaslúžil sa o obnovu opátstva a reformu ostatných gréckych kláštorov v Taliansku. Po zániku Byzantskej ríše v roku 1453 vynaložil všetok svoj vplyv na materiálnu a morálnu pomoc svojim krajanom v exile a na mobilizáciu západných štátov v prospech oslobodenia Konštantínopolu. Zomrel v roku 1472 po návrate z misie vo Francúzsku a bol pochovaný v Bazilike dvanástich svätých apoštolov v Ríme v pohrebnej kaplnke, ktorú sám dal postaviť.

Medzi významné osobnosti Východu patrí aj Izidor Kyjevský, metropolita a kardinál (1380/1390 - 1463). Pochádzal z Peloponézu, stal sa mníchom ako budúci kardinál Bessarion a podobne ako on bol žiakom Georga Gemista Pletoneho. V roku 1434 ho cisár Ján VIII. poslal ako gréckeho zástupcu na koncil v Bâle a krátko po návrate do Konštantínopolu bol zvolený za metropolitu Kyjeva a celej Rusi. Bol posledným Grékom, ktorý zastával túto metropolitnú hodnosť. Do Moskvy prišiel až v roku 1437. Na Florentskom koncile bol prítomný medzi byzantskou skupinou na čele ruskej delegácie. Napriek opačnému názoru svojich poradcov podpísal akt únie. Po návrate do svojej metropoly vyhlásil úniu v Moskve. Po niekoľkých dňoch ho však veľkoknieža Bazil II. dal zatknúť a uväzniť. Medzitým ho pápež Eugen IV. vymenoval za kardinála. Izidorovi sa podarilo ujsť a vrátil sa do Ríma. Bol to on, kto 12. decembra 1452 ako pápežský legát vyhlásil úniu so svätou Žofiou Konštantínopolskou. V posledných mesiacoch sa zúčastnil na hrdinskej obrane hlavného mesta proti osmanským útokom a pri páde Konštantínopolu 29. mája 1453 bol uväznený. Opäť sa mu podarilo uchýliť do Ríma, kde strávil zvyšok života a snažil sa zmobilizovať západné sily na oslobodenie Byzancie. Podobne ako Bessarion bol mužom Cirkvi a humanistom, ktorý sa staral o zachovanie a odovzdávanie pokladov helenistickej a byzantskej kultúry.