Prvá meditácia pre kardinálov pred konkláve

MEDITÁCIA PRI GENERÁLNEJ KONGREGÁCII KARDINÁLOV

Aula synody – 29. apríla 2025

Opát Donato Ogliari O.S.B.

Keď sa apoštol Pavol lúčil so staršími z Efezu – ktorých už nikdy neuvidí –, povedal: „A teraz vás zverujem Bohu a slovu jeho milosti, ktoré má moc budovať a dať dedičstvo medzi všetkými, ktorí sú posvätení“ (Sk 20, 32). Rád si predstavujem, že tieto slová adresoval aj vám pápež František pred svojím návratom k Otcovi.

V tomto osobitnom čase pre Cirkev sa chceme zveriť milosti a sile Božieho slova a nechať sa ním konkrétne viesť a osvecovať, vychádzajúc z dvojakej podoby dnešnej liturgie. Na jednej strane máme evanjeliový úryvok z dnešného dňa, utorka 2. veľkonočného týždňa, ktorý prináša časť nočného rozhovoru medzi Ježišom a Nikodémom (porov. Jn 3, 7 – 15). Na druhej strane – aspoň v Taliansku a Európe – máme evanjeliovú pasáž zo sviatku svätej Kataríny Sienskej, patrónky Talianska a Európy a učiteľky Cirkvi, ktorá sa zvyčajne obracala na pápeža s nežným výrazom: „sladký Kristus na zemi“. Pre tento sviatok nám Cirkev dáva vyhlásiť evanjeliový úryvok obsahujúci „vzdávanie chvály“, ktoré Ježiš adresuje Otcovi za to, že zjavil tajomstvá Kráľovstva maličkým, a nie učeným a múdrym tohto sveta (porov. Mt 11, 25 – 30).

CENTRÁLNOSŤ JEŽIŠA KRISTA

Vychádzajúc práve z tohto evanjeliového úryvku, chcem sa zamerať na Ježišove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás občerstvím“ (Mt 11, 28). Postavme sa ideálne na miesto „maličkých“, na ktorých sa odvoláva evanjelium, a cíťme, že Ježišovo pozvanie: „Poďte ku mne!“, je adresované nám. Týmto pozvaním sa jednoznačne predstavuje nielen ako „cesta“ (porov. Jn 14, 6), ale aj ako „cieľ“, ku ktorému máme smerovať. My, ctihodní otcovia, nie sme ničím iným ako peregrinantes in spem, pútnici kráčajúci k „Ježišovi Kristovi, našej nádeji“ (1 Tim 1, 1).

K tomuto Ježišovmu pozvaniu sa spontánne viažu jasné a odzbrojujúce slová apoštola Petra po Pánovom prejave o chlebe života, ktorý pre svoju tvrdosť spôsobil odchod mnohých učeníkov. Na Ježišovu otázku Dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“, Peter v mene všetkých odpovedá: „Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života a my sme uverili a spoznali, že ty si Svätý Boží“ (Jn 6, 67 – 69).

V takom významnom momente pre Cirkev – ako je voľba rímskeho biskupa a pastiera všeobecnej Cirkvi – Ježišove slová: „Poďte ku mne, všetci“, na ktoré nadväzuje Petrová rečnícka otázka: „Pane, ku komu by sme išli?“, zaznievajú ako naliehavé pozvanie zjednotiť všetky pohnútky vašej duše, mysle, srdca a života okolo osoby Ježiša a radostného svetla jeho evanjelia.

V srdci múdrosti, ktorú Cirkev zhromaždila počas storočí; v centre noriem, ktoré potrebuje na to, aby čelila dejinným udalostiam; vo svojom bytí „najskúsenejšia v ľudskosti“ (rerum humanarum peritissima) – ako tvrdil svätý Pavol VI. (Populorum progressio, č. 13) – je vždy osoba Ježiša, Božieho Syna, ktorý sa stal telom, zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu! Je to on, koho je Cirkev povolaná ohlasovať a svedčiť o ňom svetu. Ak by v centre poslania Cirkvi nebol on, Kristus, ktorý „je ten istý včera, dnes i naveky!“ (Hebr 13, 8), nebola by ničím iným ako chladnou a sterilnou inštitúciou, bez toho posvätného ohňa, ktorý horí, zohrieva a osvetľuje a ktorý jej pochádza od jej Pána!

To, čo hovorím, sa vám môže zdať samozrejmé, a predsa si myslím, že nie je zbytočné si to pripomenúť, pretože každodenné upevňovanie sa v tejto istote našej viery nás chráni pred rizikom byť pohltení zvodmi a lákadlami sveta – ľahkými únikovými cestami, ktoré nám ponúka, a ktoré majú ako nevyhnutný dôsledok zriedenie životnej a prorockej sily evanjelia Ježiša.

Áno, vždy potrebujeme „dýchať Krista“ (sv. Anton Pustovník), pretože on „je všetko pre nás“ (sv. Ambróz), a len v jeho objatí a v svetle jeho Ducha nájde Cirkev potrebnú silu na pokračovanie vo svojom diele spásy na cestách času a dejín.

Nech je teda Kristus polárnou hviezdou a zároveň kompasom vašich očakávaní, stretnutí, dialógov a rozhodnutí, ktoré budete povolaní urobiť.

MIERNOSŤ A POKORA

Vo svojom „vzdávaní chvály“ Otcovi nám Ježiš tiež hovorí, čo sa máme od neho naučiť: „Učte sa odo mňa – hovorí –, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Ako je známe, v biblickom jazyku srdce predstavuje vnútornú realitu osoby, a práve toto chce Ježiš s nami zdieľať: svoju najhlbšiu realitu, spoločenstvo s Otcom a svoju lásku k ľuďom. Keď sa teda definuje ako „tichý a pokorný srdcom“, nevyjadruje len dištancovanie sa od postojov arogancie, tvrdosti a autoritárstva, ale naznačuje skutočný spôsob postoja pred Bohom a pred ľuďmi: pred Bohom s dôverou, učenlivosťou a poslušnosťou; pred ľuďmi s prijatím, súcitom, ochotou odpúšťať a slúžiť.

Skutočnosť, že Ježiš pozýva „učiť sa“ od neho, znamená, že miernosť a pokora nie sú prirodzenou súčasťou ľudskej bytosti. Inštinktívne sme totiž viac naklonení pýche a arogancii než miernosti a pokore. A pretože Cirkev je povolaná ukazovať svetu tvár svojho Pána, musí sa denne nechať evanjelizovať, aby sa čoraz viac a lepšie učila, čo znamená byť vo svete tichou, pokornou a súcitnou tvárou Ježiša.

Cirkev zakorenená v Kristovi je teda Cirkvou schopnou vteliť sa do dejín a kráčať nimi s dôverou v spoločnosti svojho Pána, neprispôsobujúc sa svetským kritériám moci a nadvlády, ale formujúc sa podľa kritérií miernosti a pokory, milosrdnej a súcitnej lásky, ktorú Ježiš vtelil vo svojom pozemskom živote. Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev otvorená, odvážna a prorocká, ktorá odmieta násilné slová a gestá, vie byť hlasom tých, ktorí hlas nemajú, a ktorá – ak je to potrebné – dokáže byť aj hlasom mimo davu, len aby neochvejne ukazovala cesty spravodlivosti, bratstva a pokoja.

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev, ktorá je učiteľkou bratstva – vyučuje slovami a gestami preniknutými vzájomnou úctou, dialógom, kultúrou stretnutia a budovaním mostov, nie múrov, ako nás k tomu neustále povzbudzoval pápež František.

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev – matka, nie macocha –, ktorá vie opatrovať a živiť svojich synov a dcéry, zakotvených v nádeji, ktorá nesklame: v Božej láske rozliatej v našich srdciach (porov. Rim 5, 5).

Cirkev zakorenená v Kristovi je Cirkev, ktorá sa vyhýba sebestačnosti a dokáže prekročiť vlastné hranice, len aby sa priblížila aj k tým bratom a sestrám v ľudskosti, ktorí k nej nepatria, ktorí zakusujú nezmyselnosť života alebo sú poznačení stigmou vylúčenia a marginalizácie.

V tejto súvislosti – ako je známe – pápež František vrátil do centra pozornosti Cirkvi všetkých, ktorých naše blahobytné a egoistické spoločnosti považujú za odpad – teda chudobných, bezprávnych a posledných. A to rozvinutím dvoch navzájom sa dopĺňajúcich pohľadov, ktoré sa objavujú už v exhortácii Evangelii gaudium: na jednej strane je to odsúdenie štrukturálnych príčin chudoby, zakorenených v ekonomickom a spoločenskom kontexte; na strane druhej uvedenie teologickej perspektívy, vďaka ktorej chudobní už nie sú vnímaní len v rámci sociokultúrneho a historického prístupu – ako vyčlenení –, ale sú chápaní ako teologická kategória.

Inými slovami: chudoba – skôr než by bola problémom sociologickým alebo etickým – je otázkou, ktorá sa dotýka samotného učenia viery (EG, č. 198).

Domnievam sa, že tento posun dôrazu si ešte stále vyžaduje hlbšie pochopenie vo všetkej svojej závažnosti, a to aj preto, že predpokladá „novú mentalitu, ktorá uvažuje v pojmoch spoločenstva, nadradenosti života všetkých“ (EG, č. 188).

Som si však istý, že Cirkev aj naďalej nenechá oči ani srdce odvrátené od posledných zeme – živého tela Krista v tomto svete –, že si bude osvojovať „radosti a nádeje, smútky a úzkosti dnešných ľudí, najmä chudobných a všetkých, ktorí trpia“ (GS, Úvod 1) a že neprestane snívať aj o tom, čo sa dnes môže zdať nemožné!

SLOBODA DUCHA

Z druhej evanjeliovej pasáže – tej z utorka druhého veľkonočného týždňa, ktorá, ako sme spomenuli, opisuje nočné stretnutie Ježiša s Nikodémom – by som chcel vyzdvihnúť Ježišovo tvrdenie: „Vietor veje, kam chce, počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza ani kam ide. Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha“ (Jn 3, 8).

Vzhľadom na úlohu, ktorá vás čaká, sa mi zdá, že toto je slovo, ktoré je potrebné prijať do hĺbky a nad ktorým sa treba zastaviť v meditácii a modlitbe.

Evanjelista Ján používa pojem Duch (pneuma) v teologickom význame (Duch ako Božská tvorivá moc), ale aj v antropologickom zmysle (nový život, ktorý pochádza z Ducha). Na jednej strane ide o Ducha, ktorý je neviditeľný a neuchopiteľný (ako vietor), na druhej strane o jeho účinky v živote človeka, ktoré sú zjavné a možno ich vnímať v ich skutočnej konkrétnosti.

Popri tomto dvojitom pôsobení Ducha nachádzame aj motív znovuzrodenia, na ktorý predtým narážal Nikodém. To poukazuje na dôležitosť začínať odznova, teda na nepretržitý proces obrátenia, ktorý má uskutočňovať človek. Je na nás, aby sme sa stali zraniteľnými voči podnetom Ducha a nanovo preskúmali či uzdravili – vo svetle Ducha – naše hodnotiace kritériá, aby sme neupadli do pokušenia zneužiť znamenia Boha alebo ich vykladať podľa našich predsudkov.

S ohľadom na vážnu úlohu, ku ktorej ste povolaní – voľbu nového pápeža –, vás pozývam, aby ste sa podrobili skúmaniu Duchom, aby on, ak ho vo svojom srdci a v mysli prijmete s učenlivosťou, mohol vo vás uskutočniť znovuzrodenie, to znamená očistenie všetkého, čo nie je v súlade – ako by povedal apoštol Pavol – s Kristovým zmýšľaním (porov. 1 Kor 2, 16b).

HORNÁ SIEŇ

Pri obraze vetra Ducha, ktorý veje, kam chce, by som chcel teraz obrátiť náš pohľad k „hornej sieni“ (porov. Sk 1, 13; Mk 14, 1; Lk 22, 11–12), teda k tomu miestu v Jeruzaleme, kde sa odohrali niektoré kľúčové momenty Ježišovho i cirkevného života.

Ako vieme, v tejto sieni došlo k ustanoveniu Eucharistie počas Poslednej večere s Ježišom (preto jej názov „Večeradlo“); tam sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svojim; tam sa učeníci, aj po jeho smrti, naďalej zhromažďovali „jednomyseľne na modlitbách“ (Sk 1, 14); a tam napokon došlo k vyliatiu Ducha Svätého – vyliatiu, ktoré zlomilo pečať strachu, otvorilo dvere a vyslalo rodnú Cirkev do celého sveta.

V „hornej sieni“ sa teda svet Boha zvláštnym spôsobom pretína so svetom ľudí – apoštolov Ježiša –, pričom sa do popredia dostávajú rozmery spoločenstva a poslania, na ktoré by som teraz rád upriamil vašu pozornosť.

V hornej sieni sa rodí Cirkev ako spoločenstvo zhromaždené okolo Krista, ktorý počas Poslednej večere s učeníkmi anticipuje v Eucharistii dar svojho života, ktorý o niekoľko hodín prinesie na Kalvárii. Práve tam sa začína uskutočňovať vízia Cirkvi, ktorú Ježiš chcel – ako to opisuje List Efezanom – ako telo, ktoré je „pospájané a zomknuté spojivami, podľa pôsobenia primeraného každej časti, a tým rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16).

Predovšetkým sa ukazuje, že spoločenstvo, ktoré Duch Svätý buduje v spoločenstve veriacich, nie je ovocím plochej a pevnej uniformity. Naopak – ako apoštol Pavol opíše v podobenstve o tele (porov. 1 Kor 12, 12n) –, jednota a spoločenstvo, ku ktorému je Cirkev povolaná, sú pluralitné a rozmanité. V ich rámci inakosť nepredstavuje predstupeň individualizmu a polarizácie, ale príležitosť na rešpektujúce a dialógové stretávanie, na hľadanie tvorivých ciest, po ktorých môžeme kráčať spoločne „a urobiť z Cirkvi – ako už povedal svätý Ján Pavol II. – dom a školu spoločenstva“ (NMI, č. 43).

Nepochybne však zostáva spoločenstvo jednou z veľkých výziev Cirkvi, dnes rovnako ako v minulosti. Výzvou, ktorej musíme čeliť – zvnútra i navonok –, „ak chceme byť verní Božiemu plánu a odpovedať na hlboké očakávania sveta“ (tamtiež).

Z tohto pohľadu cítim potrebu vysloviť niekoľko slov o „synodálnej ceste“, na ktorú sa vydala všeobecná Cirkev. Je nepochybné, že popri určitých neistotách či stagnácii priniesla táto cesta iskry účasti a obnovy do všetkých kútov sveta. Domnievam sa, že je to jasné znamenie čias, pôsobenie Ducha, ktoré nás pozýva predovšetkým podporovať plodné prepojenie medzi hierarchicko-inštitucionálnou líniou a tou, ktorú predstavujú veriaci laici (christifideles laici), aby každý pokrstený mohol prispieť k budovaniu Cirkvi – koinonie.

Táto Cirkev – ďaleko od toho, aby sa uzatvárala do seba – je povolaná byť, ako to výstižne vyjadril svätý Ján XXIII., „studňou dediny“, teda miestom, kde všetci ľudia dobrej vôle môžu nájsť, ak nie zakorenenie vo viere, aspoň živé a svieže slovo, ktoré dáva zmysel a osvetľuje ich cestu. Napriek tomu nám nemôže uniknúť skutočnosť, že dnešná ekleziológia spoločenstva a zmysel pre cirkevné „my“ sú vystavené ťažkej skúške. Všadeprítomný individualizmus prenikol takmer do všetkých oblastí každodenného života, v ktorom sa čas a aktivity točia prednostne okolo „ja“, čo nevyhnutne vedie k ochudobneniu významných medziľudských vzťahov.

Tento jav mal dosah aj na život Cirkvi. Práve preto môže prehĺbenie synodálneho procesu – zameraného na oživenie spoločenstva a účasti v rámci cirkevného tela – posilniť samotné poslanie Cirkvi v rôznych oblastiach spoločnosti, a to vďaka plodnému kruhu, ktorý vzniká medzi spoločenstvom, účasťou a poslaním.

Napokon možno synodálnu cestu chápať ako znovu-oživenie kresťanstva v jeho pôvodnom význame „cesty“ – tak, ako ho vnímali prvé kresťanské spoločenstvá opísané v Skutkoch apoštolov (porov. Sk 9,2; 19,9.23; 22,4; 24,14.22), ktoré žili svoju vieru ako spôsob nasledovania Ježiša a svedectva o ňom vo svete.

V tomto bode si však musíme pripomenúť, že hľadanie spoločenstva a účasti, zakorenené vo vnútornom spojení s poslaním Cirkvi vo svete, si nevyhnutne vyžaduje neustály – a vôbec nie jednoduchý – proces obrátenia od „ja“ k „my“, ktorý musí hlboko zasiahnuť ľudské aj duchovné vrstvy našej existencie.

To totiž znamená vydať sa na cestu – hoci aj náročnú –, ktorá vedie k „skrytému človeku srdca“ (kryptòs tês kardías ánthropos, porov. 1 Pt 3, 4), tam, kde prebýva naše pravé „ja“, ktoré – oslobodené od modlárskeho kultu obrazu a prchavosti – sme povolaní darovať pre dobro Cirkvi a sveta, kráčajúc spoločne so svojimi bratmi a sestrami vo svetle evanjelia.

VÝZVY CIRKVI VO SVETE

Vráťme sa teraz k „hornej sieni“. To, že spoločenstvo slúži poslaniu, jasne potvrdzuje vyliatie Ducha Svätého na apoštolov. Ako poznamenáva evanjelista Lukáš, „všetci boli zajedno na tom istom mieste“ (Sk 2, 1). Z toho vyplýva, že Duch Svätý pôsobí v prostredí spoločenstva – a práve z tohto prostredia sa rodí poslanie.

Ohlasovanie evanjelia apoštolmi mimo Večeradla v deň Turíc teda nadobúda jednoznačný misijný a univerzálny charakter. Ide o ohlasovanie, ktoré už od začiatku nepozná žiadne hranice.

V meniacej sa dobe, ktorú v súčasnosti prežívame, však misia Cirkvi musí čeliť mnohým výzvam – často novým – prítomným v súčasnom svete. Stačí pomyslieť napríklad na antropologickú premenu, ktorá hlboko zasahuje chápanie ľudskej bytosti, a na s tým spojené etické a morálne dilemy. Pomyslime na narúšanie pravidiel spolužitia medzi národmi, z ktorého pramenia útlak, konflikty a bratovražedné vojny. Pomyslime na nástup post-demokratických režimov a na šírenie autokracií a nacionalizmov, ktoré narúšajú svetový poriadok. Pomyslime na vznik post-kapitalistických foriem liberalizmu, ktoré sa zameriavajú výlučne na zisk bez ohľadu na dôstojnosť ľudskej osoby. Pomyslime na ničenie stvorenstva – nášho „spoločného domova“. Pomyslime na dosah rozvíjajúcich sa technológií na život jednotlivcov a na znepokojujúcu predstavu, že raz sa môžeme stať otrokmi umelej inteligencie. Pomyslime na celosvetový fenomén migrácie a na neschopnosť politiky nájsť riešenia, ktoré by rešpektovali posvätný princíp prijatia, solidarity a začlenenia. Pomyslime na prenikavú a invazívnu sekularizáciu, ktorá – aspoň v západných spoločnostiach – ohrozuje prítomnosť Boha v existenciálnom horizonte mnohých, a to v mene vágnej a svojpomocne vytvorenej spirituality. Pomyslime na výlučne technicko-funkcionálne chápanie života, kde prevláda utilitarizmus a následná ľahostajnosť voči otázke zmyslu dejín a nášho určenia.

Tieto a mnohé ďalšie výzvy stoja pred Cirkvou, ktorá je povolaná postaviť sa im čelom s odvahou a parréziou – teda otvorenosťou a úprimnosťou –, a to s pomocou zdravého rozlišovania, aby nachádzala spôsoby, ako účinne konať v tých kritických bodoch, ktoré zažíva spoločnosť v rýchlej premene.

Zvlášť si myslím, že cestu dialógu, ku ktorej sa Cirkev už dávno zaviazala a ktorú pápež František intenzívne rozvíjal na všetkých frontoch, treba naďalej vytrvalo sledovať. Je totiž konštitutívnou súčasťou poslania Cirkvi, ktorá je povolaná ísť v ústrety všetkým a v každom mužovi a žene rozpoznať Božiu rodnú pôdu.

A čo povedať o výzvach, ktoré – hoci majú aj spoločenský dosah – sa týkajú viac vnútra Cirkvi a jej organizácie?

Predovšetkým, veľký pokrok nastal v uvedomení si existencie tej hnisajúcej rany, ktorou sú sexuálne zneužívania vo vnútri Cirkvi – rana, za ktorú bolo vyslovené odpustenie a proti ktorej boli prijaté opatrenia zamerané na jej odstránenie. No v Cirkvi sa šíri aj všeobecný pocit zmätenosti v súvislosti s inými oblasťami jej života. Pomyslime napríklad na znepokojenie vyplývajúce z ubúdania povolaní k duchovnému a rehoľnému životu; na náročné hľadanie nových jazykov a pastoračných prístupov, ktoré by dokázali účinne prehovoriť k dnešnému človeku; na prehodnocovanie modelu „farnosť“, na úlohu ženy v Cirkvi; na neustále hroziace nebezpečenstvo klerikalizmu, byrokratizácie kňazskej služby, ale aj hyperaktivity, ktorá dusí duchovný život a vysušuje prameň modlitby.

Aj tu by sa dal vymenovať celý rad problémov, ktoré sprevádzajú cestu Cirkvi. Mojím cieľom však nie je vytvárať „zoznam sťažností“, ani sa oddávať neplodnej sebaľútosti. Nesmie sa totiž zabúdať – a práve to nás utešuje a poháňa vpred na cestách evanjelia –, aké nesmierne dobro Cirkev koná na všetkých kontinentoch.

A predovšetkým: ako by nás nemohol povzbudiť príklad toľkých bratov a sestier, ktorí žijú v oblastiach sveta, kde vyznávať kresťanskú vieru znamená znášať spoločenské vylúčenie, ba dokonca riskovať život? To všetko je znamením, že živá prítomnosť Zmŕtvychvstalého nikdy neprestala sprevádzať svoju Cirkev na kľukatých a náročných cestách dejín!

Je to zároveň aj znamenie, že aj v tomto zdanlivo roztržite, ľahostajne a sebecky naladenom svete plnom protikladov pretrváva túžba po autentickosti, kráse, dobrote a pravde. A Cirkev chce týmto túžbam vyjsť v ústrety, kráčajúc po boku ľudstva, sprevádzajúc ho k budúcnosti – s nádejou v srdci.

CIRKEV AKO DIELŇA: PROCES V POHYBE

Popri obrazoch „domu“ a „školy“, ktoré sme už spomenuli, vám teraz ponúkam ďalší biblický obraz z proroka Jeremiáša – obraz hrnčiarovej dielne. Boh je tu prirovnaný k hrnčiarovi, ktorý drží v rukách hlinu a formuje ju: „Ako je hlina v rukách hrnčiara, tak ste aj vy v mojich rukách, dom Izraela,“ – píše prorok (Jer 18, 6).

Ruky hrnčiara, ktoré opracúvajú hlinu, majú za cieľ vytvoriť niečo užitočné a funkčné, ale zároveň sa snažia vytvoriť niečo krásne a zmysluplné. Práve preto sú ruky hrnčiara trpezlivé: „Ak sa nádoba, ktorú robil, pokazila – ako sa stáva s hlinou v rukách hrnčiara –, znova ju začal robiť a vytvoril inú, ako sa mu videlo dobré“ (Jer 18, 4).

A tak aj pre nás a pre cestu Cirkvi – zvnútra i navonok – je práve trpezlivosť to, čo nám umožňuje vytrvať, nestrácať odvahu a nevzdávať sa pred neúspechmi či zlyhaniami. Práve trpezlivosť nás pripravuje na to, aby sme sa vedeli učiť aj z vlastných chýb – aby sme ich nevnímali ako slepé uličky, z ktorých sa nedá vyjsť, ale ako nové východiskové body, z ktorých môžeme začať nanovo a budovať niečo väčšie a krajšie.

Napokon – ako nám pripomenul pápež František v bule na vyhlásenie Svätého roku – trpezlivosť úzko súvisí s nádejou, lebo okrem toho, že je jej dcérou, je aj tou, ktorá ju udržiava (porov. Spes non confundit, č. 4).

A hoci to znie paradoxne, Cirkev, ktorá vie trpezlivo čakať, je Cirkev, ktorá vie dúfať; Cirkev, ktorá rozpoznáva časy trpezlivosti, je Cirkev zaľúbená do budúcnosti – do tej budúcnosti, z ktorej k nám Boh neprestajne prichádza. Budúcnosti, ktorá nie je len tým, čo prichádza, stáva sa prítomným a potom odchádza, ale budúcnosti, ktorej korene siahajú hlboko do Božej večnosti.

Výrazným znakom kresťanov – písal Benedikt XVI. vo svojej encyklike Spe salvi – je práve „skutočnosť, že majú budúcnosť: (…) vedia, že ich život sa nekončí v prázdnote. Iba ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, dá sa zniesť aj prítomnosť. (…) Temné dvere času, budúcnosti, boli otvorené dokorán. Kto má nádej, žije inak: daroval sa mu nový život“ (Spe salvi, č. 2).

Je to nový život, ktorý Cirkev – svetlo a soľ zeme – zakusuje vždy, keď sa vo vernosti svojmu Pánovi nechá pokorne ožarovať blahodarným svetlom Ducha!

ZÁVER

Na záver mi dovoľte opäť sa vrátiť k „hornej sieni“, o ktorej už bola reč. Rád si predstavujem, že Sixtínska kaplnka, v ktorej sa o niekoľko dní zhromaždíte, aby ste zvolili spomedzi seba rímskeho biskupa a pastiera všeobecnej Cirkvi, sa premení práve na „hornú sieň“, v ktorej – ako pri novej Turíčnej slávnosti – môže vtrhnúť oheň Ducha Svätého.

Aj keď je miesto „konkláve“ – ako napovedá samotný názov – miestom uzavretým, v skutočnosti bude otvorené pre celý svet, ak v ňom zavládne sloboda Ducha, ktorý, keď sa dotkne sŕdc a myslí, omladzuje, očisťuje a obnovuje.

Dovoľte teda, aby svetlo Ducha vstúpilo do vášho priestoru slobody; dovoľte mu vstúpiť do dialógu s vami, s vaším vnútorným svetom a – skrze vás – s tým rozmanitým a univerzálnym svetom, ktorý zastupujete. Nech prenikne do vašich rozhovorov, dialógov a diskusií; a nech si nájde miesto aj v dynamikách, ktoré – ako v každom ľudskom zhromaždení – môžu byť aj napäté.

Nech je to naozaj Duch Svätý, kto bude hlavným protagonistom – nech on formuje vaše srdcia, zapaľuje vaše mysle a osvetľuje váš zrak, aby ste dokázali cítiť, chápať a vidieť divy, ktoré Pán pripravuje pre dobro svojej Cirkvi a celého sveta!

Ďakujem vám za trpezlivé počúvanie a pozývam vás zveriť sa Bohu, sile a milosti jeho slova, a tiež príhovoru svätých Petra a Pavla a svätých pápežov, ktorí sa v dejinách vystriedali.

Zverte sa aj príhovoru svätej Kataríny Sienskej, ktorej liturgickú spomienku dnes slávime v Taliansku i Európe. Nech je vám príkladom a povzbudením jej úplná oddanosť Kristovi – ktorého nazývala „bláznom z lásky“ –, ako aj jej odvaha postaviť evanjelium nad všetko. Inšpirujme sa jej neúnavným úsilím o reformu Cirkvi, o jej jednotu, o pokoj a jej láskou k pápežovi, pre ktorého návrat z avignonského zajatia sa neúnavne obetovala.

Aj keď ju niektorí nazývajú prísnou napomínateľkou pápežov – pre jej ohnivý jazyk plný výčitiek a hrozieb –, jej oddanosť pápežovi bola preniknutá nežnou láskou. Pre ňu bol pápež vždy a za každých okolností „sladký Kristus na zemi“!

Napokon vás zverujem aj preblahoslavenej Panne Márii, ktorú jej Syn a náš Pán Ježiš chcel mať za Matku Cirkvi. Nech vás s láskou zahalí svojím materinským plášťom a sprevádza v nadchádzajúcich dňoch.

A tak nech sa stane!

Preklad Martin Jarábek